Zemplínske Hradište

História

Históriu každej obce vytvárajú svojou prácou a tvorivými činmi jej občania. Vzdajme preto úctu a vďaku všetkým Hradišťanom, ktorí svojou prácou vytvorili hodnoty vzbudzujúce našu oprávnenú hrdosť a zaželajme obci trvalý rozkvet a mier.

Počiatky osídlenia obce

Na úrodnej Východoslovenskej nížine, na starom agradačnom vale rieky Ondava, južne od Trebišova, leží obec Zemplínske Hradište Jej názov sa vyvíjal z Hradischa (1328), Haradischa (1454), na Hardíscže (1773), Hardiča (1808), Hardište (1920), až po súčasné Zemplínske Hradište (od r 1948). Myšlienka, že pamäť ľudstva je ukrytá pod zemou, nachádza svoje vyjadrenie v archeologických pamiatkach objavených počas záchranných výskumov v tejto obci. Najstaršie nálezy v chotári obce sú z mladšej doby kamennej a patria roľníckemu ľudu. ktorý bol nositeľom bukovohorskej kultúry (4700 - 4000 pred n. l.). Sídlisko roľnícko-pastierskeho ľudu a ich kultúry s kanelovanou keramikou sa nachádza v polohe Várdomb. V tejto lokalite boli zistené aj archeologické pamiatky otomanskej kultúry z doby bronzovej. V polohe Konopianky bolo počas záchranného archeologického výskumu Zemplínskeho múzea v Trebišove odkrytých 20 objektov s bohatým zastúpením keramiky (misky, amforovité nádoby a pod.), štiepaných a brúsených kamenných nástrojov vyhotovených z obsidiánu a kameňa (kliny, sekery, dláta). Spracovanie obilia na konzumáciu dokumentujú kamenné podložky určené na jeho drvenie. Neskorá doba kamenná je na rozhraní chotárov Zemplínskeho Hradišťa a Trebišova zastúpená ľudom, ktorý bol nositeľom tiszapolgárskej kultúry (3250 - 3000 pred n. l.). Popri keramike boli v 20 sídliskových objektoch nájdené poľnohospodárske nástroje (sekera, kamenný žarnov a iné), keramické závažia, plastika zvieraťa a paroh. Nálezisko v lokalite Kamenčovaté bolo osídlené ľudom s kanelovanou keramikou (2700 - 2300 pred n l.). Pri záchrannom archeologickom výskume Zemplínskeho múzea v Trebišove bol v tejto polohe objavený objekt s ohniskom a keramické nádoby. V chotári obce v polohe Veľký Hószak bolo objavené sídlisko z mladšej a neskorej doby bronzovej patriace ľudu, ktorý bol nositeľom kultúry Gáva. Z tejto lokality pochádzajú aj neskolaténske nálezy maľovanej keramiky. Kontinuitu osídlenia tohto územia potvrdzujú aj nálezy rímskych minci.

História obce do vzniku ČSR

Branislav Varsík v Osídlení Košickej kotliny predpokladá v Zemplínskom Hradišti v polohe Várdomb v 11, -13 storočí slovanské obranné hradisko, ktoré bolo postavené proti nájazdom Maďarov. V polovici 13. storočia bol vlastníkom Trebišova Andronik, syn Jána, ktorému patrilo aj Zemplínske Hradište, Veľký Ruskov a niektoré ďalšie dediny. Listina Jágerskej kapituly, uložená vo fonde Drugeth v ŠOBA Prešov, bola napísaná v roku 1328 a obsahuje doposiaľ najstaršiu písomnú správu o obci Hradyscha / Hradischa /. Jágerská kapitula v nej oznamuje kráľovi Karolovi Róbertovi z Anjou, že ohraničila chotár hradného panstva Trebišov, ktorý patril Viliamovi Drugethovi. Pri jeho vymedzení je uvedené, že smeroval od rieky Ondava k dedine Zemplínske Hradište, ktorá tiež patrila k drugethovským majetkom a ďalej k dedine Vaľon a Kožuchov. Dôkazom toho, že názov obce vznikol zo slovenského slova hradište, sú aj neskoršie maďarské názvy Hradischa (1328), Hradissa (1387), Hradzicza (1430) a Haradyscha (1454). Z uvedeného možno predpokladať, že obec vznikla pri opevnenom hradisku ešte pred obsadením tohto územia Maďarmi, teda už v 11. storočí. Maďarská monografia Zemplén vármegye (Zemplínska župa) odvodzuje názov obce od rodiny Hardicsaiovej, ktorá mala v obci majetok. V 13 - 16. storočí patrilo Zemplínske Hradište k hradnému panstvu Trebišov. Ničivý vpád oddielu krymských Tatárov v roku 1566 znamenali aj spustošenie obce, ktorá mala o rok neskôr iba 6 opustených poddanských domov a 4 rodiny želiarov. O rozvoji obce svedčí aj jej zdanenie. V roku 1582 bola zaplatená daň od 5,5 porty (z latinského porta - brána, celá udalosť). Prameň z roku 1598 potvrdzuje majetkovú držbu Juraja Drugetha, vlastníka hradného panstva Trebišov. Koncom 16. a začiatkom 17 storočia je uvedené aj majetkové vlastníctvo Juraja Széchyho a roku 1637 Jána Drugetha. V roku 1600 mala obec podľa zachovanej štatistiky 25 obývaných domov. O rok neskôr bolo v obci 11 obývaných, 5 opustených a 16 želiarskych usadlostí.

V prvej polovici 17. storočia žila v Zemplínskom Hradišti vrstva slobodných vojakov, ktorí mali poddanské usadlosti, ale boli oslobodení od poddanských dávok, pretože zabezpečovali v prípade potreby obranu hradu Parič. S usídľovaním valašského obyvateľstva v okolí Trebišova súviselo rozširovanie chovu oviec, ktorý nadobudol značný rozsah v polovici 17. storočia, v roku 1644 bolo v obci 948 oviec.
Okolo roku 1620 Drugethovci odovzdali Zemplínske Hradište do zálohy za 3 000 uhorských zlatých Gašparovi Szécsimu. V 40. - 50. rokoch 17. storočia Hradišťania chovali kone, hovädzí dobytok, ovce a ošípané. Značne rozvinuté bolo aj včelárstvo. V roku 1644 bolo v Hradišti 168 volov, 138 kráv, 10 koňov, 113 kusov mladého dobytka, 294 ošípaných, 948 oviec a 108 včelstiev. V rokoch 1682 - 1701 však dedina postupne upadla až napokon začiatkom 18. storočia (r.1701) bola úplne zruinovaná.

Jedným zo zdrojov obživy Hradišťanov bolo aj rybárstvo. V 30. rokoch 17. storočia bolo v Zemplínskom Hradišti 16 rybárov s dedičným právom rybolovu, medzi ktorými boli aj slobodníci. Zemepánovi platili daň 80 denárov ročne. Koncom 17. storočia dala vdova Drugethová postaviť v chotári mlyn, ktorý jej prinášal 18 gbelov obilia ročne.

Ruthénska kolonizácia mala značný vplyv na doosídľovanie obce zničenej a vyľudnenej počas protihabsburských povstaní. Po roku 1720 prichádza na trebišovské panstvo hlavný prúd prisťahovalcov. Počas kolonizácie bola v Zemplínskom Hradišti rozšírená konfesijná príslušnosť k východnej cirkvi. Kolonizácia výrazne urýchlila rast počtu obyvateľstva obce v 18. storočí. Keď v roku 1715 má Hradište len 15 domácností, tak v roku 1787 žilo už v 106 domoch 659 obyvateľov. Pokračujúca kolonizácia Zemplína obyvateľstvom zo severovýchodnej častí východného Slovenska, ktoré prichádzalo za úrodnou pôdou, pokračovala aj v prvej tretine 19. storočia. Svedčí o tom aj informácia o počte obyvateľstva z roku 1828, podľa ktorej žilo v obci v 154 domoch už 1136 obyvateľov. Koncom 18. storočia (r.1796) bol postavený aj miestny chrám východnej cirkvi, čo svedčí o rozmachu duchovného života Hradišťanov.

Počas Východoslovenského roľníckeho povstania v roku 1831 vyslali Hradišťania poslov do Trebišova, aby zistili, či tamojší poddaní budú odovzdávať dežmu. V prípade, že by ju neodovzdávali, mali byť s nimi solidárni aj Hradišťania. Anton Szirmay de Szirma (1747 - 1812) písal vo svojej notácii vydanej v Bude roku 1803 o Zemplínskom Hradišti ako o obci prvej triedy s úrodnou rovinatou pôdou, pričom uvádzal, že obecný chotár mal 741 katastrálnych jutár. V obci žilo v tomto čase zmiešané obyvateľstvo s prevahou Maďarov kalvínskeho vierovyznania. Vlastníkom prevažnej častí nehnuteľností boli za Szirmayových čias rodiny Almássyovcov a Bernáthovcov. V 19. storočí zdedili prevažnú časť nehnuteľnosti Andrássyovci. Alexander Andrássy, ktorý sídlil vo Veľatoch, mal v obci veľkostatok. Koncom 19. storočia patrilo Zemplínske Hradište s Veľkým Ruskovom a Kožuchovom do Obvodného notariátu v Trebišove.

Následky po vzniku ČSR

Po vzniku ČSR bola hlavným problémom obyvateľstva obce pozemková reforma. V rámci pozemkovej reformy, na základe záberového zákona č. 215 zo 16.4.1919, bolo v Zemplínskom Hradišti rozdelené pozemkové vlastníctvo rodiny Andrássyovcov na výmere 2648,1 katastrálnych jutár, z toho 2069 katastrálnych jutár tvorila poľnohospodárska pôda. Prídelové konanie sa v obci začalo v decembri 1923 Na veľkostatkoch Alexandra Andrássyho v Zemplínskom Hradišti a vo Veľatoch pracovalo pred uskutočnením pozemkovej reformy 48 zamestnancov, ktorí bezprostredne po nej stratili pracovné príležitosti.

V rokoch predmníchovskej ČSR malo v obci dominantné postavenie poľnohospodárstvo, zeleninárstvo a ovocinárstvo. Silnú pozíciu v živote obce mala kresťansko-sociálna strana, ktorá pôsobila prevažne medzi maďarským obyvateľstvom na Slovensku.
O sociálnych pomeroch v Zemplínskom Hradišti priniesli 1.10.1937 správu Slovenské zvesti. Pod titulkom "Exekúcie - všedná vec" sa v článku uvádza, že roľníkovi, ktorý zasial 2,5 merice pšenice, sa urodilo iba toľko, čo spotrebovala jeho rodina. Mäso videli len na významné sviatky. Posledné roky hospodárskej krízy priniesli Hradišťanom veľkú biedu a roľníci boli značne zadlžení. Exekúcie sa preto stali všednou vecou.

Z demografických údajov vyplýva, že v rokoch 1869 - 1910 neboli v počte obyvateľov obce zaznamenané podstatnejšie zmeny. Keď v roku 1869 malo Hradište 1231 obyvateľov, tak v roku 1900 už iba 1187 a o 10 rokov neskôr 1228 občanov.

Druhá svetová vojna

Ťažké roky druhej svetovej vojny nepriaznivo doľahli na život a osudy Hradišťanov. Jednotky 18. armády IV. ukrajinského frontu dosiahli koncom novembra 1944 tok rieky Ondava, prekonala ju a vytvorila na jej západnom brehu predmestie. Pokračovala v útoku a 1. decembra 1944 vstúpili jej jednotky aj do Zemplínskeho Hradišťa. Z predbežnej štatistiky o počte hrobov, v ktorých boli pochovaní vojaci Červenej armády možno zistiť, že v Zemplínskom Hradišti bolo roku 1946 exhumovaných 11 takýchto hrobov s 11 obeťami vojny.
Ľudské a materiálne škody spôsobené vojnou možno len ťažko zrátať. Z hlásenia obce vyplýva, že na železobetónovom a drevených mostoch v Zemplínskom Hradišti. ktoré boli zničené pri ústupe hitlerovských vojsk, bola spôsobená škoda 1 369 303,- Kčs. Medzi odvlečenými vojenskou kontrarozviedkou NKVD do ZSSR bol aj jeden občan zo Zemplínskeho Hradišťa. V roku 1940 žilo v Hradišti 1429 obyvateľov. V povojnových rokoch mal demografický vývoj mierne vzrastajúcu tendenciu. V porovnaní s rokom 1948 sa počet obyvateľov v roku 1970 zvýšil na 1441.

V súčasnej dobe žije v obci okolo 1201 obyvateľov.